Tento týždeň ma doslova odrovnala šokujúca správa. V autobuse, ktorý narazil do kamiónu neďaleko Banskej Bystrice zahynul aj môj dlhoročný priateľ Peter Krištúfek. Ani sa mi to nechce veriť. Iba nedávno sme sa stretli v Bratislave na Račku. Bývali sme neďaleko seba. Hoci bola medzi nami generačná priepasť, on mal 44 rokov, ja budem mať 64 rokov, rozumeli sme si ako by sme boli rovesníci. Vždy ma fascinovala jeho umelecká všestrannosť. Bol to, ako zvykneme občas o takýchto ľuďoch hovoriť, renesančný človek s veľmi nekonvenčným prístupom k umeleckej tvorbe i životu. Vari najlepšie ho charakterizujú jeho slová, ktoré sám o sebe povedal:
„… fascinuje ma byť Donom Quijottom, hoci to veľmi zvádza k tomu, aby sa človek vnímal ako zvláštny romantický hrdina bojujúci za svoje ideály. Ja na Donovi Quijottovi nevidím nič romantické. Svet existuje so všetkými možnými pravidlami a obmedzeniami a sloboda spočíva v tom, že sa z nich vymaníš. A Don Quijotte to tak robil …“
Mal rád všetko nekonvenčné, nezvyčajné prostredia a čímsi zaujímavých, nevšedných ľudí. Sám často hovorieval, že ku všetkému, čo robil, sa dostal tak akosi náhodne. O filmovej a televíznej réžii to však neplatí, naozaj ju chcel študovať a aj ju vyštudoval. Ale ostatné veci, ako písanie alebo práca v rádiu, v televízii, účinkovanie v študentských divadelných predstavenia, účinkovanie vo svojich hudobných skupinách, tie robil tak akosi zhodou okolností. A treba povedať, že skvele. Pamätám si napríklad na jeho rockandrollovú skupinu Cadillac Dei. Bola jedinečná. Dokonca som v jednom z jej hudobných klipov aj účinkoval. Bolo príznačné, že ja som v ňom hral bezdomovca, Dado Nagy úchyla… bola to fajn zábava. Nebudem sa rozpisovať o jeho naozaj zaujímavom a dá sa povedať aj rozsiahlom a bohatom filmovom, literárnom a hudobnom diele. Všetko si napokon môžete nájsť na webe. Mňa k nemu viažu najmä osobné spomienky.
Keď som ho v roku 1995 spoznal, mal vtedy iba 22 rokov, pracoval ako moderátor v jednom z bratislavských rádií a sníval o tom, že pôjde študovať na VŠMU filmovú a televíznu réžiu. Stretli sme sa v tom čase v súkromnej televíznej spoločnosti VTV, ktorá v spomínanom roku začala vysielať. Hneď sme si padli do oka. On mladý nadšenec, plný elánu, ja už zabehnutý starý skúsený televizák. Pre mňa to bolo šťastné stretnutie v tom, že on oživil aj moje ambície. Pre neho zase v tom, že moje televízne skúsenosti aj pokiaľ ide o televíznu techniku, či postupy samotnej televíznej tvorby od scenára až po samotný zostrih a záverečnú zvukovú mixáž, boli aj pre neho nezaplatiteľné. Skrátka, perfektne sme sa dopĺňali. Okrem bežnej rutiny, sme sa často bavili o tom, že by sme mohli skúsiť spoločnú dokumentárnu tvorbu.
Netrvalo dlho a presadili sme si projekt dokumentárneho filmu o bývalom vojenskom pilotovi na stíhacích lietadlách, vtedy už dôchodcovi z Hontianskych Nemiec. Zaujímavý bol svojim tvrdením a presvedčením, že takmer pravidelne pozorova prelety mimozemských kozmických lodí ponad Štiavnické vrchy, ba dokonca sa s jedným z mimozemšťanov stretol. A podľa jeho opisu mimozemšťan vyzeral úplne ako Avatar. Ibaže my sme svoj film natočili v roku 1995 a James Cameron v Hollywoode v roku 2009. Ten film sa volal SVET PODĽA DANIELA LAZARÍKA … Nepresviedčali sme ním televíznych divákov, že mimozemské civilizácie naozaj existujú, točia sa okolo nás, len sme chceli divákom predstaviť človeka, ktorý veril tomu, o čom nám s takým zápalom rozprával.
Neskoršie sa Peter na autobusovej stanici v Bratislave spoznal so zaujímavou mladou ženou, ktorá sa v Prahe živila prostitúciou. Tá mu porozprávala všetko o svojom neľahkom živote, plnom nerestí, pasákov, drog a zločinu. Nakrútili sme s ňou svojim spôsobom veľmi silný sociálny dokument. Dali sme mu názov ĽALIA POĽNÁ …
Keď som Petrovi rozprával svoje zážitky z nakrúcania vo väzenských zariadeniach z predchádzajúcich období mojej tvorby, veľmi ho to zaujalo. To nás napokon nakoplo k nakrúcaniu nášho ďalšieho dokumentu z väzenského prostredia. Ten sme už však nakrúcali pre Slovenskú televíziu Bratislava. Tak ako aj ďalšie dva dokumentárne filmy. Zaujímal nás najmä život odsúdených na doživotné tresty odňatia slobody. Preto film s názvom DOŽIVOTIE … Chceli sme sa zamyslieť nad tým, či je doživotný trest naozaj humánnejší ako trest smrti. Monotónnosť bytia za väzenskými múrmi až do okamihu smrti je naozaj ubíjajúca. Ale divákovi sme nič nepodsúvali, ten sa mal sám rozhodnúť, ktorý trest je neľudskejší. Náš film ocenila aj vtedajšia denná tlač, pretože to bolo čosi veľmi onakvejšie ako v tých časoch vysielala STV v područí Mečiarovsko-Kubišovskej kliky.
V ďalšom dokumente sme sa vyprofilovali ešte viac sociálnejšie. Dokumentárny film, ktorý si ja osobne najviac cením z toho, na čom som s Petrom spolupracoval, sa venoval téme smeti. Mal aj rovnomenný názov. Teda SMETI … V ňom sme sa zaoberali paralelou medzi smeťami ako komunálnym odpadom a „smeťami“ ľuďmi, ktorých nikto nepotrebuje, či nikomu nechýbajú ako napríklad deti z detských domovov, mentálne postihnutí ľudia, starenky a starčekovia z domova dôchodcov, či bezdomovci …
Posledným dokumentárnym filmom, na ktorom som s Petrom spolupracoval bol film o dvoch malých dievčatkách s hendikepom. Obe boli bez rúk. A pritom ich veľkou vášňou bolo maľovanie a kreslenie. Jedna maľovala nohou a druhá ústami. Ten film dostal názov podľa básne Jacquesa Préverta – AKO NAMAĽOVAŤ PORTRÉT VTÁKA. Z tej básne je cítiť veľkú pokoru a cit, potrebný pre to, aby sa zamýšľané dielo vydarilo. A ono sa vydarilo. Báseň sme im pripli k maliarskym stojanom a ony kreslili to, čo im napadlo pri čítaní tejto básne. Maľovanie sme prelínali epizódami z ich každodenného života. V rodine, medzi priateľmi na rodnej dedine, zo školy, z výletov. Bola to vskutku krásna práca.
Potom sa naše cesty s Petrom Krištúfkom rozišli. On išiel študovať vysnívanú filmovú a televíznu réžiu. Ja som osirel na „voľnej nohe“. Ale Peter tvoril ďalej. Bol mimoriadne aktívny a pracovitý. Sám svojho času povedal:
„Zdá sa mi, že v posledných rokoch som viac spisovateľom. Akoby ma spisovateľstvo viac pohltilo. Ale zároveň som človek, ktorý sa každú chvíľu venuje niečomu inému, takže možno v tejto chvíli, keď som to povedal, začínam byť viac opäť režisérom. A réžiou sa živím. Robím pre televíziu relácie o literatúre, a dokumenty, v ktorých je často veľa hraných prvkov. Takže živím sa réžiou, ale dosť veľa píšem a baví ma to.“
Škoda Peter, že Ťa už na Račku nikdy nestretnem. Budeš mi chýbať!
R.I.P.
cela rodina ho miluje. ...
... mám rád Remarqua ... :-) ...
ked sa mozu z osvetlovacov stavat prominentni ...
hlavne je, ze si si kopol do Meciara, ty "umelec"... ...
RIP.Ste umelec a mate nick Remarqueovho chirurga. ...
Celá debata | RSS tejto debaty